Kto mi našepkáva príbehy

Máme kamoša. Je skvelý. Však vy to určite poznáte. Ráno najprv zaplieskajú uši, zaklepkajú pazúriky o podlahu a potom sa monšalatne uvelebia na mieste, odkiaľ dobre vidia na vaše viečka.

Že vydržíte bez pohnutia? Tak to nie je relevantné. To vám len dávajú klamlivý pocit z toho, že ste ich "oblbli".

Ja mám dojem, že ľudská koža a dych jednoducho voňajú inak, keď sa nám do žíl dostane adrenalín a vy sa prebúdzate. Títo tvorovia to vedia skôr, ako sa to stane. Potom majú všetko pod kontrolou. Najprv vás nasmerujú do kúpeľne, potom k tým správnym nohaviciam, k tým, v ktorých sa chodí na prechádzku, potom k vešiaku s vodítkom ... a je to. Sme vonku. Je síce 5:30, ale to nevadí, lebo vonku je už aj Lina a Billy a Filip a Edy a Mila a... . Je tam rušno.

A vlastne som si už zvykla. Rána sú s mojim kamošom úžasné. Bývame tu, na okraji mesta. Nad nami je už len lesík a vodáreň. Stretávame straky a srnky a zajace, škriekajú na nás sojky a bažanty, sem tam máme šťastie na veveričku a dokonca nám chvostom zamávala líška.

Keď sa vrátime domov a on leží na svojom mieste a kútikom oka ma sleduje, celkom určite viem, skade mám tie psie nápady. Už sa teším čo mi ukáže zajtra.